Za opustenie izby v karanténe pokuta, ale do karantény verejnou dopravou...

Autor: Samuel Krajňák | 24.3.2020 o 16:10 | Karma článku: 6,87 | Prečítané:  2378x

Prichádzam na hranicu Slovenskej republiky po návrate zo zahraničia a nachádzam prázdny hraničný priechod so skupinkou poľských kamionistov platiacich mýto, ktorí vravia že policajtov tiež nevideli: "idź, po prostu przejechaj"...

Keď som dostal príkaz od zamestnávateľa o tom, že sa musím vrátiť z Dominikánskej Republiky na Slovensko kvôli zhoršenej COVID-19 situácii, bol som nahnevaný a frustrovaný, ale rozhodol som sa poslúchnuť a vybavil miesto na prvom lete do Európy. Cestovný itinerár: Punta Cana - Paríž - Praha - ???

Prvý telefonát na veľvyslanectvo na Kube

Ja: Dobrý deň, potrebujem sa vrátiť na Slovensko a chcel by som sa informovať procese návratu.

Zamestnankyňa ambasády: A načo chcete ísť domov? Veď zostaňte kde ste...

Ja: Mám priamy príkaz od vedenia delegácie v ktorej pracujem. Čo teda musím urobiť pri prekročení hraníc?

Zamestnankyňa ambasády: No dobre... ale čo riešite, veď Slovákov stále púšťajú cez hranicu, vy nemáte obmedzenie. Ešte niečo?

Po tejto informačnej skúsenosti som kontaktoval ústredie MZV, MV, ÚDZS, špeciálnu COVID-19 linku MZ, atď. Každý zdroj dáva iné informácie, jediná konzistentnosť je v tom, že po ukončení každého telefonátu neviem o nič viac ako som vedel predtým. Nakoniec mi naše veľvyslanectvo z Kuby po emailovej výzve zašle informáciu o tom ako sa dostať ku slovenskej hranici z českej strany. Tam všetky informácie končia.

Priletím do Prahy (samozrejme sa môj kufor po ceste stratí, lebo to by nebolo to pravé orechové) a pokračujem vlakom do Návsí. Odtiaľ taxíkom za poslednú hotovosť čo mám so sebou na hranicu a hurá kráčať v mikine a nula stupňoch smerom na moju rodnú hrudu. Po príchode na českú stranu vidím policajtov ako merajú teplotu všetkým kamionistom a šoférom a mne iba povedia, že ak z Česka odchádzam tak ma už vybaví slovenská strana. Po príchode na našu hranicu mám pocit, že sa naši colníci rozhodli hrať na skrývačku. Po chvíli hľadania nájdem skupinku poľských kamionistov čakajúcich na zaplatenie mýta a keď sa ich opýtam či videli policajtov, všetci iba zamietavo krútia hlavami. Jeden sa otočí a hovorí mi že veď keď tam nie sú tak iba choď choď... 

Po druhom kolečku okolo budovy konečne nájdem dvoch príslušníkov. Ufff, super, konečne niekto kto bude vedieť čo musím urobiť, kam sa hlásiť, atď. Hmmm omyl. Pán policajt sa na mňa nechápavo pozerá (asi niekde čakal kým prejdem sám na druhú stranu a on to nemusel riešiť... alebo iba obedoval, ktovie) nemá pri sebe ani teplomer (asi ho nechal doma, aby žena mohla merať teplotu každé dve hodiny všetkým 4 mačkám keďže sa v karanténe nudí) a nakoniec sa ma pýta že čo chcem a či mám nejaký doklad. Vyťahujem pas, vysvetľujem situáciu a hovorím že podľa mojich informácií by som mal byť presunutý do oficiálnej karantény. On mi povie že predsa môžem ísť domov, že oni také neriešia, že to mám zavolať na 112-tku. Keď sa opýtam, či sa dá ísť niekam dnu, pretože mám len mikinu a mrzne, dostanem odporúčanie že dole po ceste je predsa pumpa, že sa mám ísť zohriať tam.

Tak si teda ten 1.5km odšlapem na najbližšiu benzínku a volám 112. Tí ma prepoja na regionálny ÚDZS a tí na niekoho ďalšieho. Konverzácia prebieha nejako takto:

Ja: repete tej istej veci po XY-tý krát

Úradníčka: No a nemáte nejakú chatu alebo záhradu kam by ste išli? Nie? No dobre, tak ja Vás dám na zoznam ľudí, čo chcú ísť do zariadení MV na karanténu. Koordinátor Vám bude volať a povie kam máte ísť.

Ja: Ďakujem. Viete mi ale povedať ako sa na to miesto karantény môžem dopraviť? Prekročil som hranicu pešo a auto nemám. 

Úradníčka: Jaaaj... no tak to asi nájdite nejaký autobus alebo vlak. Ale držte sa ďalej od ľudí!!!

Taxikári majú zakázané ľudí voziť takže túto možnosť nemám. Za tie dve hodiny čo som strávil čakaním na autobus do Čadce na benzínke cez ňu prešli policajti aj hasiči, prvých situácia nezaujímala a druhí povedali, že oni nemôžu nikoho zobrať ani do najbližšieho mesta. Medzitým pani pumpárke z mojej prítomnosti (10 metrov od nej, obaja s rúškami) beleli vlasy a každých 15 minút mi opakovala že by som tam nemal byť. Prízvukujem, že to celé je situácia po mojich opätovných pokusoch zistiť čo robiť od slovenských úradov.

Nakoniec mi príde SMS od (asi) Koordinátora o tom že je (asi) možnosť ísť do karantény do Gabčíkova. Ale že keď poruším podmienky - výjdem z izby napríklad - tak že mi hrozí pokuta až do výšky €1.659. Moja cesta verejnou dopravou do Gabčíkova by vyzerala takto: Svrčinovec - Čadca - Žilina - Bratislava - Dunajská Streda - Gabčíkovo. 5 rôznych cestovných prostriedkov. To už je v poriadku. Dôležité je, že v Gabčíkove ľudia nevychádzajú z izieb. Pretože som nenahlásil že sa vraciam na Slovensko. Pretože som sa aspoň 15 rôznych ľudí vopred neopýtal, ako riešiť môj pohyb doma. Pretože mi je príjemné byť vonku iba v mikine keď mrzne.

Nakoniec to vzdávam, uprosím súrodencov aby mi nechali prázdny byt aby som si v ňom mohol urobiť karanténu a idem domov.  Zrušenie mojej "rezervácie" v Gabčíkove je viac menej nemožné a vzdávam to po 7-mom bezpredmetnom telefonáte. Nikto nič a o ničom nevie. Klasika. Riešiť testovanie, ktoré je pre všetkých, ktorých zo zahraničia dovezie MZV povinné, je už len posledným klincom do rakvy. Lebo tým, že som sa vrátil zo zahraničia sám a nemuselo ma repatriovať MZV sa na mňa rovnaké pravidlo nevzťahuje... Odkaz, ktorý mi súrodenci nechali doma na stole zrazu po návrate na Slovensko dostáva úplne iný rozmer.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?